Hudba a film

Spisovateľ Jurík: Poľná ulica je základným pôdorysom môjho života

"Za literárne diela získal Ľuboš Jurík viacero ocenení."

TASR, 29. júla 2015 10:00
Ľuboš Jurík Foto: TASR
Spisovateľ, publicista, scenárista a novinár Ľuboš Jurík (1947) je autorom viac ako dvoch desiatok kníh, televíznych scenárov a divadelných hier. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK, pracoval ako šéfredaktor viacerých časopisov, v rokoch 1992-1997 bol hovorcom predsedu NR SR Ivana Gašparoviča. Je autorom zbierok poviedok, románov, detektívok a kníh rozhovorov s významnými osobnosťami. Za literárne diela získal viacero ocenení.
Žije s rodinou v Pezinku, v súčasnosti je riaditeľom vydavateľstva Parlamentný kuriér. Aj v horúcich letných dňoch si našiel čas na rozhovor v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.

Narodili ste sa v Nových Zámkoch, ale dlho ste tam nepobudli, rodina sa sťahovala do Bratislavy.
Celá moja rodina z matkinej aj otcovej strany pochádza z obce Bánov. Je to pomerne veľká dedina medzi mestami Šurany a Nové Zámky, veľmi svojrázna a svojím spôsobom originálna. Narodil som sa však v Nových Zámkoch, keďže môj otec, železničiarsky odborár, tam dostal miesto vo veľkom železničnom uzle, vtedy značne poškodenom spojeneckými náletmi. Tam som sa narodil, ale otca čoskoro preložili do Bratislavy, takže už do prvej triedy som začal chodiť do základnej školy na ulici Červenej armády. Bývali sme na Poľnej ulici, vtedy to bola priemyselná periféria mesta – ulička medzi Ondrejským cintorínom a Medickou záhradou, dnes je to takmer centrum. Poľná ulica a roky tam strávené – žili sme tam viac ako 25 rokov – patria medzi najkrajšie obdobia môjho života. Vyrastal som v jednom dome a na jednom dvore s Borisom Filanom, ktorý sa stal mojím celoživotným druhom. Zrejme v slovenskej kultúre nejestvuje iné takéto priateľstvo ľudí, ktorí sa spoznali v čase, keď jeden mal šesť a druhý päť rokov a dosiaľ si majú čo povedať.

Poľná ulica je aj v názve vašej prvej knižky. Tak aká bola z pohľadu chlapca, neskôr stredoškoláka a potom aj vysokoškoláka?

Poľná ulica je základným pôdorysom nielen môjho života, ale aj mojej literárnej tvorby. Tam, alebo v jej blízkom okolí, sa odohráva väčšina mojich literárnych textov, najmä poviedok, viacerých románov, ale aj kriminálnych prípadov zo starej Bratislavy. Bola to veľmi svojrázna ulica, prevažne tam stáli nízke – dvoj, trojposchodové staré domy, bývali v nich jednoduchí, robotní ľudia a približne v rovnakom veku tam vyrastalo asi štyridsať detí. Boli sme jedna silná partia, chlapci aj dievčatá, ako banda sme vzbudzovali rešpekt. Tento mestský priestor so všetkými špecifikami, s osudmi týchto ľudí, je unikátnou literárnou inšpiráciou. Zaiste mi to potvrdí aj Boris Filan, ktorého vynikajúca literárna tvorba sa ustavične vracia na Poľnú ulicu a podáva svedectvo o zašlých rokoch nášho detstva a dospievania. Vcelku je prirodzené, že moja prvá kniha poviedok, sa volala Na Poľnej ulici a musím neskromne podotknúť, že mala veľmi pozitívny ohlas nielen medzi čitateľmi, ale aj kritikou.

Akým ste boli žiakom na základke, v čom ste vynikali, bola to slovenčina a slohové práce?
Nebol som ničím výnimočný, aspoň si na nič výnimočné nespomínam. Školu som nijako zvlášť neobľuboval, ale ani mi príliš nevadila, napokon, nemal som na výber. Bol som len priemerný žiak. Mal som však šťastie, že dve učiteľky slovenčiny – pani Petrovičová a neskôr moja triedna Hantuchová – stará mama tenistky Daniely Hantuchovej – mali pochopenie pre moju záľubu v literatúre a výrazne ma podporovali. Naozaj som bol dobrý, resp. lepší ako ostatní v literatúre – nie gramatike – a moje slohové úlohy som musel čítať nahlas ako príklad pre ostatných. Ono sa to nezdá, ale takéto impulzy zostanú v človeku po celý život.

Zmenilo sa niečo na strednej škole, o čo ste mali najväčší záujem?
Povedal by som, že tento "trend" pokračoval aj na strednej škole. Akýmsi nedopatrením ma prijali na vtedy prestížne gymnázium, vtedy to bola Stredná všeobecno-vzdelávacia škola na Novohradskej – ona je prestížna dosiaľ – ale na moje nešťastie to bola orientácia matematicko-fyzikálna. Amen! Musel som sa veľmi snažiť, aby som prechádzal s trojkami a štvorkami, ale čosi z tej racionálnej matematiky sa na mňa predsa len nalepilo. Ale opäť môžem hovoriť o šťastí, že som mal skvelých pedagógov, ktorí mali v rámci možností pochopenie pre moje slabosti a zároveň akosi vycítili, že literatúra, domáca aj svetová, je mojou záľubou. Musím povedať aj tie mená: pani učiteľka slovenčiny Šimkovicová a neskôr moja triedna učiteľka Beňová, boli ženy tolerantné, chápavé a žičlivé. Veľmi mi pomohla aj skutočnosť, že sme mali v triede študentov – napriek matematicko-fyzikálnemu zameraniu – orientovaných humanitne, chlapcov a dievčatá smädných po modernej literatúre. Mojím spolužiakom a dlho aj spolusediacim bol skvelý herec Dušan Jamrich a to všetko sa muselo prejaviť v mojej čoraz väčšej záľube v umení a kultúre.

Kedy dospelo rozhodnutie ísť na žurnalistiku?
Prišlo to akosi mimovoľne. Už počas stredoškolských rokov som pomerne často prispieval krátkymi článkami, rozhovormi či recenziami do bratislavského Večerníka a do denníka Práca, takže celkom prirodzene som túžil byť novinárom. Bolo to veľmi lákavé, ale zase také jednoduché to nebolo. Vtedy bolo potrebné absolvovať tzv. povinnú jednoročnú prax, čiže ísť pracovať niekam do výroby – aby sme lepšie poznali život robotníckej triedy – a až potom sme mohli robiť pohovory na katedru žurnalistiky. Hovorilo sa tomu nultý ročník. Tak som si našiel prácu v pivovare Stein, kde sme s podobnou partiou prevažne mladých ľudí robili pomocných robotníkov. Malo to svoje výhody – nakladali sme a vykladali prepravky s fľaškovým pivom, pričom sme mohli vypiť toľko piva, koľko sme chceli. Tam som sa naučil nenápadnému alkoholizmu, ktorý ma sprevádzal dlhé roky života, prakticky dodnes.
Na archívnej snímke spisovateľ Ľuboš Jurík (vľavo) na krste knihy Borisa Filana. Foto: TASR

To ste mali okolo seba určite zaujímavú "vzorku" ľudí.
Stretával som sa tam s ľuďmi z rôznych sociálnych vrstiev, s ľuďmi, ktorí nič nepredstierali a ktorí mali veľmi svojrázny pohľad na život. Neskôr sa mi to veľmi zišlo pri literárnom stvárňovaní mojich postavičiek z periférie mesta, ale aj z periférie života. Robil som tam šesť mesiacov a ďalších šesť mesiacov som robil brigádnika v tlačiarni, kde sa tlačil denník Práca a kde sídlila aj redakcia. Aj to bola nesmierne cenná skúsenosť. Predovšetkým preto, lebo som sa dostal do kontaktu s tlačiarmi, touto kastou medzi robotníkmi, ľuďmi vzdelanými a pritom pripútanými k hodnotám proletariátu. A taktiež som sa dostal do úzkeho kontaktu s výrobou novín, s redaktormi, ľuďmi zodpovednými za styk medzi redakciou a tlačiarňou, takzvanými výrobnými sekretármi. Neskôr som napísal novelu Choď za svojím snom, ktorá sa odohráva v tlačiarni.

Takže cez pivovar a tlačiareň na žurnalistiku?
Až po absolvovaní tejto ročnej praxe som sa mohol prihlásiť na pohovory a keď som ich bez ťažkostí zvládol, prijali ma do prvého ročníka Katedry žurnalistiky FFUK v Bratislave.

A ako vplývalo na budúceho žurnalistu okolie?
Vychádzam z vlastných skúseností, keď si dovolím tvrdiť, že rovnaký vplyv ako mali naši pedagógovia, majú aj spolužiaci, kolegovia od prvého do piateho ročníka. Aj oni totiž spoluutvárajú atmosféru, úroveň, súťaživosť, kolegiálnosť. Aj v tomto ohľade sme boli silná novinárska generácia, mnoho mojich spolužiakov sa časom stalo veľkými novinárskymi osobnosťami. Pre formovanie našich osobností mal však nepochybne význam aj reálny čas, v ktorom sme žili, oné zlaté roky šesťdesiate, v ktorých sa postupne odklínali zakázané témy, otvárali sa okná do sveta, prichádzala k nám dovtedy nepoznaná literatúra, filozofia, divadlo, hudba, prišla éra rock and rollu a beatu, začali sme počúvať Beatles či Rolling Stones, dokonca sa občas dalo aj cestovať do západného zahraničia. Boli sme mladí a šťastní. A do toho zlatého veku, priam ako v shakespearovskej tragédii, prišla okupácia našej vlasti vojskami Varšavskej zmluvy, trauma, z ktorej sa spoločenské vedomie nikdy nespamätalo.

Kedy ste napísali prvú poviedku?
Je zvláštne, ako ťažko sa mi vybavujú spomienky na tie prvé chvíle, keď som spontánne začal písať prvé – nazvime to – literárne texty. Pravda, k próze to malo veľmi ďaleko, no rozhodne sa tu kládli základy štylistiky, kompozície, príbehu. Najprv to bola mocná fascinácia prečítaných knižiek, adekvátnych tomu veku: romány Karla Maya, verneovky, príbehy Sherlocka Holmesa, potom Alexander Dumas, nezabudnuteľný Hemingway, Faulkner, Čechov, Dostojevskij, Kafka či Romain Rolland. Čiže, jasné cudzie vplyvy a túžba ich napodobňovať. Snažil som sa však tieto cudzie vzory adaptovať do môjho prostredia a primerane mojim životným i literárnym skúsenostiam. Je to veľmi zvláštny proces, prirovnal by som ho k zimným kvetom, ktoré mráz maľuje na okná. Neviete, ako to vzniká, ani nevidíte, ako tie obrazce vznikajú, keď len zrazu... dielko je na svete. Tak nejako to bolo aj so mnou. Písal som o ľuďoch a javoch, ktoré boli okolo mňa, ku ktorým som mal vzťah a ktoré ma zaujímali. Bol som spokojný, keď sa mi podarilo napísať poviedku, no cítil som akýsi druh márnosti z vlastnej nedokonalosti a nemohúcnosti. Ale písať som neprestal.

Kedy vám vyšla prvá poviedka v novinách alebo časopisoch?
Veríte mi, že na túto otázku neviem presne odpovedať? Naozaj to neviem, hoci čosi také by si mal každý autor dobre zapamätať. Spomínam si len, že spočiatku som nemal šťastie a redakcie mi moje občasné pokusy zdvorilo vracali. Až keď som začal chodiť na vysokú školu, začal som kde–tu uverejňovať v niektorých týždenníkoch a neskôr v literárnych časopisoch. Keď som sa časom ako–tak uchytil, poviedky mi vychádzali bez problémov, naozaj som sa nemohol sťažovať na nepriazeň. Postupne mi poviedky odvysielal rozhlas, mal som šťastie, že ich v zdramatizovanej podobe čítali takí skvelí herci ako Vlado Durdík ml., Dušan Jamrich, Ľubo Roman, neskôr Štefan Bučko.

V roku 1973 ste debutovali zbierkou poviedok Na Poľnej ulici. Aký to bol pocit mať v ruke svoju prvú knižku, vidieť ju vo výklade kníhkupectva?
Aj keď vravím, že bolo iba otázkou času, kedy vyjde moja prvá knižka, predsa len to nebolo také jednoduché. Vydať knihu v oných rokoch bolo pomerne zložité, celý proces – od edičného plánu, cez redigovanie, jazykovú úpravu, grafiku – až po definitívny súhlas vydavateľa a nadriadeného orgánu – to bola dosť náročná procedúra, niekedy dosť nepríjemná. Vydavateľstvo Smena vtedy založilo edíciu Mladá tvorba a v nej vychádzali prózy i poézia začínajúcich autorov. Edícia bola pomerne populárna a pre mladých autorov znamenala vstup do literatúry. Dôležitú úlohu zohrala aj okolnosť, že keď som bol v Prahe na vojenčine v istom vojenskom časopise, mal som dosť času, aby som upravil a prepísal všetky moje dovtedy napísané poviedky a poslal ich do vydavateľstva Smena.
Ľuboš Jurík Foto: TASR

Aká prišla odpoveď?
Mal som šťastie, že rukopis sa dostal do rúk redaktora a spisovateľa Vlada Bednára, známeho bohéma a výborného spoločníka. Vlado Bednár ma citlivo usmerňoval, navrhol niekoľko úprav a on to bol, kto vymyslel názov Na Poľnej ulici. Rukopis ešte museli posúdiť dvaja renomovaní recenzenti a môj text sa dostal naozaj do rúk autoritám - profesorovi a literárnemu vedcovi Jánovi Števčekovi a národnému umelcovi Vladimírovi Mináčovi. Keď som sa to dozvedel, tak som stuhol, ale oba posudky boli vynikajúce a knihu odporučili vydať. Mináč dokonca napísal, že "je to najpozoruhodnejší debut od vojny," čo teda vyrazilo dych nielen mne. Knižôčka teda vyšla, pravdaže, bol som unesený a začal som si pripúšťať, že by som mohol byť spisovateľom. Dosiaľ považujem tieto poviedky a túto knihu za jednu z najlepších, aké som napísal. Ak nie za najlepšie.

V roku 1977 vyšiel váš prvý román Emigranti.
Román Emigranti sa rodil v zložitých spoločenských podmienkach, aj v mojej zložitej súkromnej situácii. Po okupácii Československa v auguste roku 1968 som pociťoval hlboké rozčarovanie, sklamanie, odpor k okupantom – zostalo to vo mne dodnes. Tak ako väčšina občanov Československa, aj ja som dúfal, že situácia sa upokojí, okupačné vojská odídu a reformy Pražskej jari sa v nejakej oklieštenej podobe podarí zachrániť. No nepodarilo. Po dlhom a bolestnom zvažovaní som sa rozhodol emigrovať. Kým boli ešte hranice otvorené, odcestoval som začiatkom júna 1969 do západného Nemecka, pričom som neprerušil štúdium. Pri meste Leonberg, v dedinke Heimerdingen – je to oblasť okolo Stuttgartu – som si našiel prácu v malej chemickej fabrike. Po niekoľkých týždňoch prišla za mnou moja priateľka – neskoršia manželka – študentka germanistiky, a tak sa zdalo, že naša emigrácia je spečatená. Hovorím o tom otvorene, pretože toto obdobie považujem za jedno z rozhodujúcich v mojom živote. Pomerne dobre sa nám darilo, celkom slušne som zarábal, dokonca som sa prihlásil na katedru osvety v Stuttgarte, kde bol aj smer žurnalistika, bez problémov ma prijali a tak sme sa snažili adaptovať na nové podmienky. Hoci sa mi v Nemecku páčilo, bol som rád, že žijem v normálnom a prajnom prostredí, predsa len som pociťoval určitý druh schizofrénie. Aj v tom čase som písal, najmä poviedky, no vnútorne som si uvedomoval márnosť tejto tvorby. Pre koho to píšem? Kto mi to vydá? Koho tu, v bohatom Nemecku, zaujímajú moje poviedočky o Poľnej ulici? Aj keď som hovoril slušne po nemecky, vedel som, že nikdy sa nenaučím nemčinu tak dokonale, aby som v tomto jazyku mohol tvoriť. Proste, nemôže byť každý Nabokov alebo Bunin.

Takže spokojnosť zároveň s nespokojnosťou?
Rozpor sa vo mne stupňoval do takej miery, až som si zreteľne uvedomil – bože, nech to neznie ako fráza! – že moje miesto je doma, že ak budem písať ďalej, tak to môže byť len pre slovenských respektíve českých čitateľov. Po nekonečných rozhovoroch s mojím dievčaťom sme sa rozhodli vrátiť koncom roku 1969. Našťastie ma prijali späť do ročníka a mohol som bez prerušenia pokračovať v štúdiu. Neskôr som toto rozhodnutie preklínal a dosiaľ nie som si istý, či som urobil dobre. Ale ako povedal Camus - niekto musí byť tým, kto zostáva... Pocity, zážitky, spomienky, reflexie z krátkej emigrácie boli také mocné, že som sa ich musel zbaviť jediným spôsobom, aký som mal k dispozícii - písaním. Iný som nepoznal. Tak vznikol román Emigranti. Pokúsil som sa opísať osudy českých a slovenských emigrantov, aby som zdôvodnil svoje rozhodnutie vrátiť sa, proste som nevydržal tlak emigrácie. Román vyšiel vo viacerých európskych jazykoch. Bol to úspech, na ktorý som nebol dvakrát hrdý.

Potom prišli ďalšie romány...
V románe Novinári som použil prelínanie príbehov, podľa románu natočil režisér Ivan Petrovický dvojdielny televízny film s výborným hereckým obsadením – čiastočne som túto metódu použil aj v románe Spravodliví. Nemôžem sa sťažovať na čitateľský nezáujem, pokiaľ ide o moje romány, najmä Novinári boli svojho času čosi ako bestseller a knihu tiež preložili do mnohých jazykov. Za svoj dosiaľ najlepší román považujem však Všetci sme potomkovia Kainovi, dielo o podobenstve a dedičnosti hriechu. Mám informácie, že sa chystá preklad do španielčiny v najväčšom juhoamerickom vydavateľstve v Buenos Aires – román sa čiastočne odohráva v Južnej Amerike – ale nechcem to zakríknuť.

Po poviedkach a románoch vám vyšla v roku 1992 aj prvá detektívka. Je veľký rozdiel písať poviedky a detektívky?

Detektívky majú odlišný kompozičný pôdorys. Napísal som celkom dvadsať krimi príbehov reportéra AZ, aj keď ja skôr hovorím o novelách s kriminálnou zápletkou. Písať detektívku si vyžaduje autorskú disciplínu, dobrú pamäť a silne vyvinutý zmysel pre zápletku, pre pointu. Mal som rád český seriál Hříšní lidé města pražského a tak vo mne skrsla myšlienka napísať čosi na ten spôsob - hriešni ľudia mesta bratislavského. Moje krimi príbehy sa odohrávajú v tridsiatych rokoch 20. storočia, čiže v starej Bratislave, kde sa v oných časoch miešali národy i kultúry. Hrdinom týchto príbehov je reportér Bratislavských novín AZ Anton Záruba, ktorý mal v tomto denníku na starosti súdničky – a tak sa stal svedkom mnohých kriminálnych prípadov, ktoré sám pomáhal čiastočne riešiť. Posledný jeho prípad sa končí po vojne, potom už noviny AZ zanikli a môj hrdina odišiel do literárneho dôchodku.

Niekoľko rokov ste chodili v tmavom obleku a bielej košeli ako hovorca predsedu Národnej rady. Aké boli tie roky?
Bolo to viac ako šesť rokov. Vtedajší šéfredaktor denníka Koridor Jerguš Ferko mi povedal, že nový predseda Národnej rady Ivan Gašparovič hľadá hovorcu, asistenta, poradcu v jednej osobe a že on ma k nemu odporučil. Dlho som neváhal, hoci som Gašparoviča vôbec nepoznal a netušil som, čo ma v tejto funkcii čaká. Povedal som si, že je to výborná príležitosť preniknúť do vysokej politiky a že mám vlastne zaujímavý študijný pobyt. Tak som do parlamentu nastúpil v júli 1992, teda krátko pred rozdelením Česko–Slovenska. Mal som možnosť priamo sa zúčastňovať mnohých dôležitých rokovaní, rozhodovaní, vyhlásení, ktoré som sám štylizoval. Bol som pri tom, keď do parlamentu prichádzali hostia doslova z celého sveta, aj keď delegácia predsedu NR SR cestovala vari po všetkých kontinentoch.

Takže ste sa vlastne denne stretávali s významnými osobnosťami.
Áno, osobne som spoznal mnohých svetových politikov, podarilo sa mi s nimi urobiť zaujímavé rozhovory. Najmä sa mi však podarilo preniknúť do zákulisia moci a snažil som sa pochopiť jej mechanizmy. Bol som svedkom úspechov slovenskej politiky, ale aj nenapraviteľných omylov, čiastočnej medzinárodnej izolácie, privatizácie, ktorá hraničila s kriminálnou činnosťou. Národná rada musela meniť stovky, možno tisícky zákonov, keďže sa transformoval starý režim na demokratický systém a skúsenosti s takouto transformáciou sme nemali. Neskôr som si uvedomil, že už dlhšie nechcem asistovať pri takom štýle politickej nekultúry, aký vládna garnitúra uplatňovala, a tak som sa aj pre nezhody s predsedom NR SR s parlamentom rozlúčil. Ale s politikou som sa nerozlúčil. Spolupracoval som po voľbách s vládou Mikuláša Dzurindu, chodieval som na prístupové rokovania do EÚ, neskôr zase s delegáciou prezidenta Rudolfa Schustera na jeho početných zahraničných cestách. To podstatné však je, že som napísal a vydal dve obsiahle knihy o tomto období: Pokušenie moci a pokračovanie s mierne zmeneným názvom – Poučenie z moci. Je to literatúra faktu, čiže v oboch knihách sú moje zážitky, podrobné opisy rokovaní a spoločenskej atmosféry. Za jednu knihu som dostal cenu Vojtecha Zamarovského, za druhú hlavnú cenu Egona E. Kischa.

V roku 2008 ste v spolupráci s Dodom Šuhajdom prišli s nádhernou publikáciou Slovenský bigbít, čo je prvý ucelený pohľad na slovenskú hudobnú scénu od začiatku 60. rokov. Tá knižka má 400 strán. Kde bol prvý impulz k jej napísaniu a ako dlho vám to trvalo?
Bola to myšlienka Doda Šuhajdu, môjho dávneho a dlhoročného priateľa, speváka populárnej skupiny The Buttons. Prišiel za mnou s tým, že by sme mali zozbierať svedectvá bývalých rockových a beatových muzikantov, opísať atmosféru a spoločenské podmienky koncom rokov päťdesiatych – keď bola éra rock and rollu, zlaté roky šesťdesiate a veľkú éru českého i slovenského beatu, až po postupný zánik tohto ojedinelého fenoménu v rokoch normalizácie husákovskeho režimu. Dodo prišiel za mnou a navrhol mi, aby som napísal knihu o slovenskom resp. československom bigbíte, s tým, že on bude zbierať podklady a ja by som ich mal spracovávať. Rád som súhlasil. Nemali sme predstavu, ako bude kniha vyzerať, spočiatku sme si mysleli, že to bude útla brožúrka. Prekvapila a aj povzbudila nás aktivita a nadšenie bývalých bigbiťákov a rockerov, ich ochota spolupracovať a vydávať svedectvá o svojich skupinách.

Takže príjemný návrat do mladých rokov?
Áno, akoby sa vracali do mladosti, do rokov dospievania, do čias, keď sme si ešte mysleli, že svet by mohol byť lepší a hudba bola slobodou. Pozvoľna sa rodila priam monumentálna publikácia. Spomínam si na plodnú, priateľskú spoluprácu s Dodom Šuhajdom, ale aj s desiatkami muzikantov, zväčša už postarších pánov, ale aj dievčat. Rovnako zaujímavá bola aj spolupráca pri televíznom seriáli s režisérom Dušanom Rapošom. Najprv nám televízna dramaturgia navrhla maximálne tri diely, no napokon sa seriál rozrastal až na dvanásť dielov a od čias premiéry sa vysielal veľakrát. Mal veľkú sledovanosť o dobrý ohlas. A knihe rozhodne pomohlo, že jej súčasťou boli tri DVD – na dvoch bol seriál a na treťom nezabudnuteľný koncert Legendy 60 v bratislavskom PKO. O tom koncerte sa bude ešte dlho hovoriť, zišla sa na ňom elita rocku a beatu, špičkoví muzikanti zo Slovenska, ale aj z Čiech. Bol to silný zážitok. Jeden známy publicista sa vyjadril, že ani koncert Rolling Stones by nemal väčší úspech... Za knihu a za TV seriál Slovenský bigbít sme dostali s Dodom Šuhajdom a Dušanom Rapošom ocenenie v podobe Krištáľového krídla.

Od viacerých osobností pochádza informácia, že vy ste boli v roku 1964 prvým recenzentom či hodnotiteľom koncertov bratislavských kapiel. Je to tak?
To bol jeden z dôvodov, prečo som súhlasil s ponukou Doda Šuhajdu, aby som s ním napísal knihu Slovenský bigbít. Bol som ešte len študent strednej školy, keď som začal písať články o slovenských, českých – nielen bratislavských – beatových skupinách. Mal som teda slušný prehľad o tom, kde tieto kapely koncertovali, ako sa vyvíjali, ako sa menilo ich zloženie a repertoár. Treba však podotknúť, že v tom čase – začiatkom šesťdesiatych rokov – nebolo také jednoduché písať o rock and rolle a o beate. Hoci sa spoločenská atmosféra mierne menila, zlepšovala sa, no stále sa o tejto hudbe oficiálne hovorilo ako o dekadentnej, ako o buržoáznej diverzii. Moje príspevky na túto tému boli ozaj akousi prvou lastovičkou a naisto viem, že mali svojich vďačných čitateľov. Kapely, o ktorých som písal, si to považovali tak som sa akosi nechtiac stal autoritou v tejto oblasti. Nebol to až taký veľký problém, pretože som bol dlho jediný, kto o beate písal. Získal som si týmto činom veľa priateľov, mnohí z nich sú významné umelecké a spevácke osobnosti, mnohí z nich sa stali mojimi celoživotnými priateľmi.

Pri krste knihy Slovenský bigbít ste povedali, že vaša generácia bola poslednou generáciou muzikantov a po vás už prišli iba celebrity. Aká je podľa vás súčasná hudobná scéna?
Vždy som rešpektoval umelecké aktivity hudobníkov, výtvarníkov, spisovateľov, hercov, teda aj súčasných muzikantov, skladateľov či spevákov. Nikdy som sa neznížil k tomu, aby som spochybňoval ich tvorivú činnosť, zaslúži si prinajmenšom, aby sme ich akceptovali. Iná vec je, že mne už to nič nehovorí. Nechcem vyzerať ako vykopávka, ale odvážne tvrdím, že dobrá pop music – až na výnimky – sa skončila érou Beatles či Rolling Stones. Všetko, čo prišlo po nich, sú už len deriváty. Pop music bola vždy o peniazoch, o marketingu, nielen o dobrých muzikantoch, ale aj o dobrých manažéroch. Nič nové, ani včera, ani dnes, ani zajtra. Mne sa však zdá, že dnes je to najmä o dobrých marketingových riaditeľoch. Nič a nikoho vopred neodsudzujem, snažím sa vypočuť si skladby známych hviezd, no takmer zakaždým žasnem, aké je to riedke. Najmä sa však dozviem, že nejaká speváčka – na žiadnu jej skladbu si ani za svet neviem spomenúť – si zabudla nohavičky, alebo jej vyskočila bradavka. Tak s takýmito celebritami môžu kŕmiť volov, ale nie ľudí, ktorí si vážia dobrú hudbu. Generácia slovenských muzikantov, ktorých spomínate, bola ozajstnými umelcami, nepomýlim sa, ak poviem, že dosahovali svetovú úroveň. To sa, žiaľ, o týchto súčasných nedá povedať ani po ťažkej opici. Nechcem však zovšeobecňovať. Vždy sa nájdu výrazné osobnosti, talenty, umelci, ktorí presiahnu svoju dobu. Takým budem vždy fandiť.

Keď ste už boli v kontakte s hudobnou scénou, nelákali vás písať texty piesní?
Keďže som vyrastal v takomto prostredí a medzi takými priateľmi, navrhli mi niektoré kapely, napríklad Buttons, aby som napísal texty pre niektoré skladby, ktoré chceli hrať po slovensky, napríklad A Whiter Shade Of Pale. Vtedy bol manažérom Jožko Odkorek, dal mi nejaký čas, spolu sme nad tým sedeli. Aj vznikla – podľa mojej mienky - nie veľmi vydarená slovenská verzia tohto obrovského hitu kapely Procol Harum. Aj Pavol Hammel chcel, aby som niečo napísal. Ale pochopil som, že to neviem. Dokonca som napísal niektoré, on mi texty upravil, aj to Prúdy hrali. Ale na to sa veľmi rýchlo zabudlo, pretože tie texty neboli dobré, nemali rytmus, nemali v sebe poéziu. Jednoducho na to nie som stavaný. Veľmi rýchlo som si to, našťastie, uvedomil a do tejto branže som sa už nikdy viac nehrnul.

Miro Žbirka má pesničku Múr našich lások. Ktorý bol ten váš múr lások?
Náš múr veľkých lások stojí dodnes a je to múr Ondrejského cintorína. Poľná ulica, na ktorej som vyrastal, je medzi Ondrejským cintorínom a Medickou záhradou. Na tomto cintoríne sme sa bežne hrávali, veď Boris Filan v nejednej svojej poviedke píše, ako sme tam chodili a hrali sa. Vyliezli sme na múr a na tom múre sme sedeli, samozrejme aj s dievčatami. Bolo nás vyše štyridsať, medzi nami boli prvé vzťahy aj lásky. Takže múr našich lások je múr Ondrejského cintorína. Taký trocha symbol, že z jednej strany pokoj, z druhej mladá energia.

Osobitnou časťou vašej tvorby sú rozhovory s domácimi aj zahraničnými osobnosťami. Vydali ste viacero kníh, najnovšou sú Dialógy s hviezdami svetovej literatúry. Ako sa ste sa k tomu dostali?
Písanie rozhovorov – dialógov, bolo súčasťou mojej novinárskej práce. Začal som uverejňovať rozhovory najskôr so slovenskými básnikmi, prozaikmi, literárnymi kritikmi a vedcami. Boli to obsiahle, profilové dialógy a keď ich bolo dosť aj na knihu, oslovili ma z vydavateľstva Smena a navrhli, aby sme pripravili knihu Rozhovory – a aby som pokračoval ďalej. Do tejto publikácie zaradilo vydavateľstvo autorov ako V. Mináč, A. Matuška, M. Rúfus, V. Mihálik, Ľ. Feldek, P. Jaroš, V. Šikula, J. Števček... a ďalší. Druhá časť – Rozhovory o literatúre - už vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Spomeniem mená ako Š. Žáry, B. Hečko, L. Ballek, V. Zamarovský. A do tretice, už oveľa neskôr, vyšla kniha Rozhovory po rokoch, v ktorej sa vraciam k starším autorom s novými otázkami, ale pribudli aj nové mená – J. Banáš, R. Dobiáš, A. Marenčin, J. Kuniak, I. Kadlečík, F. Mikloško... celkovo 50 autorov.

Pri slovenských literátoch ste však neskončili?
Nie, potom prišli Pražské rozhovory, pri ktorých mi výdatne pomáhal priateľ, fotograf Tibor Huszár. Milujem Prahu a jej kultúrnu atmosféru, a tak mi robilo veľké potešenie hovoriť s takými osobnosťami ako J. Werich, B. Hrabal, J. Seifert, M. Horníček, L. Fuks, V. Závada, W. Nowak či J. Zrzavý. A potom som už pokračoval smerom do Európy a napísal som knihu Nepokojné dialógy. Podarilo sa mi osobne stretnúť s veľkými osobnosťami európskej literatúry, ako napr. Günter Grass, Jean Marie Le Clézio, Camilo J. Cela - držitelia Nobelovej ceny za literatúru, tiež Louis Aragon, Francoise Saganová, George Simenon a viacerí ďalší. Na konci tohto reťazca rozhovorov so spisovateľmi sú Americké dialógy. Strávil som tri mesiace v USA, predtým som si musel na diaľku, poštou - internet ešte u nás nefungoval - dohodnúť stretnutia. Bolo to dosť náročné, ale s výsledkom som bol spokojný - S. Bellow, A. Miller, J. Updike, W. Styron, A. Ginsberg, L. Ferlinghetti, E. Kazan, A. Hailey a ďalší, celkom dvadsať autorov. Kniha vyšla vzápätí aj v angličtine, neskôr vo viacerých bilingválnych verziách. Kniha, ktorú spomínate – Dialógy s hviezdami literatúry – je výberom z toho najlepšieho, čo sa mi podarilo napísať. No nie je to len výber, rozhovory sú podstatne zmenené, doplnené, upravené, pribudlo viacero úplne nových dialógov. Potešilo ma, keď som za túto náročnú knihu získal cenu čitateľov Knižnej revue, Kniha roka 2014.

Čím je tento literárny artikel zaujímavejší? A hlavne, kde sa s týmito hviezdami stretávate? Je to jednoduché, dať si rande napríklad s Paulom Coelhom? To meno vyberáme preto, že do kín práve prichádza jeho životopisný film.
Nikdy som nechcel, aby sa moje rozhovory obmedzovali len na otázky a odpovede, skôr som sa snažil, aby to boli vskutku dialógy, teda často to bola výmena názorov, ba aj názor proti názoru. A pokiaľ ide o miesto stretnutia na rozhovor, nebol som to ja, kto určoval čas a miesto. Musel som sa prispôsobovať možnostiam a potrebám spisovateľov. Niektoré stretnutia boli ozajstným zážitkom, dokonca si trúfnem povedať, že sme sa aj spriatelili. Veľmi dobré vzťahy mám dosiaľ so spisovateľom Jean-Marie Cléziom – držiteľom Nobelovej ceny – ktorého som viackrát navštívil v jeho dome v Nice a dosiaľ sme v kontakte, rád myslím na stretnutie s Günterom Grassom v jeho letnom sídle na brehu Baltického mora, nezabudnuteľné bolo stretnutie v Peredeľkine s Valentínom Katajevom, kde sú pri Moskve dače sovietskych spisovateľov, alebo na stretnutie s chorvátskym spisovateľom Oskarom Davičom na ostrove Korčuľa. Parížske stretnutia s Louisom Aragonom či Francoise Saganovou a ďalšími francúzskymi umelcami som podrobne opísal v knihe Paríž očami dažďa. Práve Paolo Coelho, ktorého spomínate, sa mi zľahka vyšmykol z mojich literárnych sietí a rozhovor s ním sa odložil na neurčito. Len o vlások mi unikol rozhovor s Agathou Christie, pani Rowlingová mi odpísala, že neskôr, pretože teraz je zaneprázdnená a bojuje za to, aby sa Škótsko neodtrhlo od Veľkej Británie. Tak som dopadol aj s Umbertom Ecom a podaktorými ďalšími. Ale to už akosi patrí k veci.

Spomínali ste spoluprácu so skvelým svetovým fotografom Tiborom Huszárom. Ako sa vám s ním spolupracovalo?
Boli sme dlhoroční dôverní priatelia, bol to svojrázny človek, mimoriadny talent. Môžem zodpovedne povedať, že prakticky každú jeho fotografickú publikáciu som pripravoval spolu s ním. Písal som mu do jeho kníh úvody, doslovy, eseje, otváral som jeho výstavy v Budapešti, Prahe, Moskve, Bologni, v Bratislave... On zase fotografoval osobnosti do mojich kníh dialógov. Veľa sme spolu
zažili. Žil veľmi búrlivý život, neraz prepínal svoje sily. Bol som posledný, s kým hovoril, kým zomrel. Ťažko sa mi o tom hovorí.

O pá dní vydáte obsiahly biografický román o Alexandrovi Dubčekovi s názvom Rok dlhší ako storočie. Na podobnom pôdoryse ste napísali aj román Smrť ministra o poslednej noci pred popravou Vladimíra Clementisa. Čím vás tieto dve osobnosti zaujali?
Pokúsil som sa o literárny experiment, keď som životné osudy najprv Clementisa a potom Dubčeka vyrozprával v prvej osobe, teda ich vlastnými slovami. Takto podaný príbeh je emotívnejší, najmä ak si uvedomíme, že obaja títo významní slovenskí politici mali tragický osud. Clementisa popravili v politických procesoch na priamy Stalinov pokyn začiatkom päťdesiatych rokov, Alexander Dubček sa stal obeťou normalizácie husákovskeho režimu po okupácii vojsk Varšavskej zmluvy po auguste 1968. Podľa románu Smrť ministra vznikol aj TV film s rovnomenným názvom, režíroval ho Miro Košický, životnú úlohu v postave Clementisa si zahral Janko Kroner.

Ktorá knižka vás v poslednom čase zaujala?
Čítam veľmi veľa, povedal by som, až enormne veľa. Rád čítam knihy svojich priateľov – spisovateľov, pretože tam sa o nich dozviem viac, ako pri večeroch strávených pri víne. Čítam poéziu, poviedky, romány, eseje, filozofické úvahy, literatúru faktu. Vždy je to zážitok. Teraz čítam knihu talianskej publicistky Loretty Napoleoni Teror s.r.o a ruského disidenta Bukovského Moskovské protokoly. Sú to kruté fakty. Ale študujem aj život a prácu Ľudovíta Štúra, celú tú úžasnú epochu v našich dejinách, pretože mám rozpísaný román Zrod moderného národa o Štúrovi a jeho generácii.

Máte svoje obľúbené porekadlo či životnú múdrosť, ktorú si niekedy pripomeniete?
Občas si pripomeniem múdre slová, ktoré povedal Oscar Wilde: Práca ma fascinuje. Celé hodiny sa vydržím na ňu dívať... Bernard Shaw zase povedal: Najradšej mám zvuk detských topánočiek - keď sa vzďaľujú. A môj dedo vravieval: Lepšie je byť zle ženatý ako dobre obesený. Tak si vyberte.

Rozhovor so spisovateľom, publicistom, scenáristom a novinárom Ľubošom Juríkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

ODPORÚČAME AJ:
Prvá dáma slovenského humoru odišla do hereckého neba
Ibrahim Maiga je späť, spoločne s Michalom Chrenkom zdraví Slovensko
Tomáš Klus vydal nový album Anat život není a dáva si ročnú prestávku

Komentáre